To čo človek vidí, nemusí byť to čo by chcel vidieť.

Položili ste si niekedy otázku:"Čo sa mi skutočne páči?"

Umenie je odrazom minulosti. Čo nájdeme v galériách, na stenách v obývačke, v kanceláriách? Malé plagátiky, lepšie/horšie reprodukcie starých velikánov, obrazi mladej krvi, skutočne veľké diela alebo amatérske obrázki. Každý si zavesí na stenu to čo sa mu páči. Je to veľmi jednoduché. Mám rád hudbu a počúvam to čo sa mi páči. Ale s obrazmi to nie je vždy také jednoznačné.

Čo sa Vám skutočne páči?

Sestra, vynikajúca matka, šikovný priebojný človek, varí, úžasne kreslí a maľuje, PharmDr., skutočne vynaliezavý človek.

Tento článok nebude o tom akého mám "úžasného súrodenca", vo veľmi veľa veciach sa nezhodneme. Ja poviem A a stojím si za tým, moja sestra vraví Z a taktiež nepustí. Ja som bol tiché dieťa, moja sestra hlučné. Vo svojich štyroch rokoch používala svoj vlastný jazyk v ktorom dokázala neuveriteľne skrátiť slová a dlhú vetu povedať po svojom. Nemyslím tým muhaha huhaha, ale skutočne mala vlastný jazyk, popri svojom materinsko! V škole žiaden problém, to skôr moja taška letela priamo do kúta a hor sa za kamarátmi.

Hudba je oknom do srdca človeka.

Hudba, pieseň, skladba, song je to jedno ako sa nazve táto časovo obmedzená sekvencia zvukov, akordov, dvojhlasov, tónov, nôt, notičiek, značiek za husľovým/basovým kľúčom. Hudba ostatne keď už všetci odídu, hudba je spomienka. Hudba je sestra ticha, je to okno do srdca človeka.